Maximilián Rumanský: Tear Eaters

Fikčné (fiktívne) univerzum Maxa Rumanského tvoria (zatiaľ) štyri série. Chronologicky sú zoradené od diplomovej práce Falling Veil a nasledujúcich cyklov Mistlands, Raining Concrete a Bloodless. Motív sĺz (Tears) sa začína vynárať už v skupine prác Falling Veil, opäť sa objavuje v rade Bloodless a je sprievodným javom uvedených etáp univerza. Slzy sú potravou, drogou, transportérom alebo trestom za ich konzumáciu, vznikli „ako výsledok experimentov vedúcich k efektívnejšiemu systému.“ (Diplomová práca Maxa Rumanského: Padajúci závoj, VŠVU, 2022).

Maxova maľba je figurálna, zakotvená vo svete, ktorý je tvorený ruinami, podzemnými priestormi, parkoviskami, kanalizáciou alebo stanicami metra. Kei a Veil – hlavné postavy – sú sprievodkyňami, hrdinkami malieb, zjavujú sa v troskách fiktívneho mesta. Obrazy môžeme žánrovo zaradiť medzi pouličné scény. Pôsobia civilne, ale ich atmosféra je toxická, až surreálna.

Rukopis autorovej maľby sa postupne rozvoľňuje, v poslednej – diplomovej sérii Falling Veil sa ruiny strácajú, mestské prostredie je „len“ kresbovo, lazúrnou linkou naznačené, maľba sa správa fluidne, figúry vystupujú z ľahko nahodených priestorov.

Príbehy sú komponované spamäti, významnú rolu zohráva inšpirácia mangou, ale aj stredovekou – renesančnou maľbou. Postavy sú vsadené do priestoru, ktorý je akýmsi javiskom. Dôležité je pozadie. Jeho monochrómna plocha je základnou zložkou obrazu. Z nej Max sebe vlastným spôsobom – jemnými zásahmi odoberá jej atribúty a vytvára priestor, viac tušený ako farebne budovaný. Významným faktorom sa stáva priesvit a svetlo, ktoré nie je reflexiou prírody či ožiarením scény, ale viac pripomína jas obrazovky.

Ďalším dôležitým prvkom prevzatým hlavne z mangy je sekvencia. Maxove kompozičné riešenia obrazov sú akoby sledom alebo výrezom z kreslených zošitov, zároveň pripomínajú staromajstrovské kompozície, kde sa zvláštnym spôsobom mieša slovenská moderna, El Greco a kresliarsky štýl Shonen. Maľba sa tak stáva tolkienovskou „Cestou tam a zase naspäť“ najmä tým, že manga sa pri svojom vzniku inšpirovala vplyvom západu. Max ju naopak vťahuje späť do slovenského či európskeho maliarskeho kontextu, a to tým, že vizualita jeho malieb neodkazuje na japonský plagát, ale skôr na slovenskú modernu podsvietenú dispejom monitora. (Matej Fabian)

Maximilián Rumanský (1997) je absolventom ateliéru 3AEM Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2023). Bakalárske štúdium absolvoval po vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca. Samostatne vystavoval v bratislavskej Flatgallery, Raining Concrete (2023) a na viacerých skupinových výstavách, napríklad Rozptyl (2023).