Dušan Sekela – Čiary, Máry, Fuk

Do výtvarného diania vstúpil na začiatku osemdesiatych rokov, kedy sa v slovenskom výtvarnom umení prejavila sloboda umeleckého prednesu, voľný výber tém a námetov, ako aj voľnejšie vyjadrovanie vlastnej filozofie a postoja. A tak jeho myšlienka „najdôležitejšie pre inšpiráciu je robiť si ilúzie“ sa splnila do bodky po celý Sekelov umelecký vývoj.

V počiatočných dielach značné miesto venoval ľudskej figúre a skúmaniu mnohých prejavov človeka v spoločnosti, v konkrétnom prostredí ale aj v prírode. Postupne však čoraz výraznejšie smeroval od reálneho tvaru k preferovaniu myšlienky a informačným podnetom doby, pretože ako sám hovorí „umenie nie je metaforou života ale jeho ideí“. V priebehu tvorivého umeleckého vývoja dôležitosť začali mať nové farebné, tvarové a priestorové konfigurácie, hmotná skladba reliéfnych obrazov na hranici „skulptúromaľby“.

Farba má v Sekelovej tvorbe veľmi významnú úlohu. Je nanášaná na atypickú podložku, konkrétnu syntetickú hmotu, ktorá mu umožňuje vytvárať trojrozmerný obraz – reliéf, kde aplikuje farbu rozotieraním, stieraním, vrstvením, liatím, fŕkaním alebo drippingom. Geometrický vibrujúci tvar sa navzájom prekrýva, konfrontuje alebo harmonizuje s farebnou plochou. Vzniká tak kompaktné tvaroslovie osnované na súznení rovnoramenných trojuholníkov, elíps, špirál, ružíc, štvorcov alebo štvoruholníkov.

Pri vnímaní jeho diel na nás zapôsobí nekonečnosť a neobmedzenosť priestoru, ktorý nás pozýva vstúpiť do neznáma, do nepoznaných a tajomných diaľok. Neobyčajne preto pôsobia jeho cykly ako Nekonečno, Ergosféra či Írisovanie priestoru. Ich výtvarná interpretácia vychádza samozrejme z filozofie Sekelovho prístupu k realite a fantázii. Ako sám hovorí: „svoje poznávanie opieram nie o mytológiu astrológie, ale verím a fascinujú ma vedecké poznatky astronómie a iných vedeckých odvetví. Tam je ukryté bohatstvo tajuplnosti ľudského spoznávania kozmu a nášho duševného a aj umeleckého potenciálu.“

A nielen to, v mnohých dielach môžeme pozorovať, že s pribúdajúcim množstvom informácií, ktoré súčasnosť ponúka, snaží sa tieto informačné podnety vizuálne preveriť, či sú alebo nie sú pravdepodobné. Tým mu vyvstávajú závažné otázky, ktorých odpovede výtvarne vkladá do svojich „skulptúromalieb“. Prirodzenými sa stávajú jeho úvahy,či „ je inteligencia zakódovaná v samotnom bytí kozmu ? Odkiaľ pochádza ? Mizne s našou smrťou, keďže smrťou s každým z nás zaniká aj celý vesmír alebo jej energia tu ostáva? Je entropia jediný zákon ktorý platí?

 

Trojjedinosť, Entropia, Homocentrickosť, Mytológia svetla, to sú názvy cyklov v ktorých Sekela skrýva odpovede na dané otázky. Prirodzenou výtvarnou interpretáciou je dynamické gesto, fenomén svetla, kontrastná farebnosť a predovšetkým veľmi výrazný pohyb v štruktúre plochy. Pozoruhodná je však aj trojdimenzionálna priestorovosť, akýsi ako Sekela hovorí pokus o 3D.

„Zobrazovanie mi umožňuje ponúknuť vnímanie artefaktu aj inými zmyslami ako vizuálne, napríklad pre nevidiacich aj hapticky„. Vo svojich prácach však vždy vyjadroval túžbu po súlade v chaotickom svete, snažil sa vniesť prvky spirituality a rovnováhy do vnútorného sveta súčasného človeka. Jeho diela nesú v sebe poslanie, v ktorom je obsiahnutá myšlienka v rámci súčasnej civilizácie neubližovať sebe, iným ľuďom a svojmu okoliu. A nielen to, istým harmonizačným nábojom v jednotlivých cykloch vytvára potrebnú symbiózu so súčasnou spoločnosťou, dialóg medzi človekom a jeho prostredím. Je prirodzené, že Sekela obdivuje, ako sám hovorí: „úchvatnú krásu kartografie našej zeme, očarujúci blikot tajomných hviezd, fantastickú bohatosť medziľudských vzťahov, lásku a umenie.“

text: kurátorka výstavy PhDr.Dagmar Kudoláni Srnenská, PhD.