Medailónik Antona Šmotláka

Životopis

Anton Šmotlák sa narodil 15. novembra 1920 v Nitre. Prvý fotoaparát dostal už ako trinásťročný. Po otcovej smrti sa začiatkom 40. rokov s matkou presťahovali do Bratislavy. V roku 1940 začal pracovať ako redaktor Slovenskej tlačovej agentúry, neskôr Československej tlačovej agentúry a venoval sa aj stenografii. Profesionálne sa fotografii venoval od druhej polovice päťdesiatych rokov, snímky pravidelne uverejňoval v rôznych periodikách. Ako fotograf spolupracoval s mnohými kultúrnymi inštitúciami. V roku 1970 mal v Bratislave dve súbežné výstavy – jediné Šmotlákove autorské výstavy za jeho života. Anton Šmotlák zomrel 24. januára 1979 v Bratislave.

Tvorba

„Bol to dobrotivý paparazzo, na ktorého prítomnosť sme si zvykli v divadlách, na vernisážach a v televízii….“ vyjadril sa o ňom Július Satinský. On sám ako „umelecký fotograf“ ostal v pozadí, všadeprítomný, a predsa neviditeľný. Anton Šmotlák sa špecializoval na divadelnú fotografiu, ale od samého začiatku sa venoval aj živej fotografii. V druhej polovici päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia obsiahol taký široký register tém a spracoval ich s takým porozumením ako máloktorý iný slovenský fotograf.

Približne od polovice päťdesiatych rokov vznikali spontánne čisto z fotografického potešenia snímky, ktoré  neskôr nazval „citovkami“. V podstate išlo o žánrové fotografie, v ktorých Šmotlák zaznamenával predovšetkým všedný život v uliciach Bratislavy a „náladové“ zábery prírody, architektúry či urbánnych celkov. Osobitnú pozornosť venoval najmä opusteným, ale fotogenickým štvrtiam starej Bratislavy, ktoré boli odsúdené na zánik, premieňali sa na ruiny a zakrátko naozaj zanikli. Zvlášť počas 50. a 60. rokov vzniklo veľké množstvo záberov, kde veľmi podrobne zaznamenával život v starých i novovznikajúcich častiach Bratislavy a miestami aj na priľahlom vidieku.

Anton Šmotlák vystupuje ako bystrý pozorovateľ, ktorý sa pri fotografovaní nenápadne usmieva, s tichým porozumením a účasťou. Zaujímajú ho pri tom ľudské interakcie, vznikajúce situácie, vzájomné sledovanie a míňanie sa tých, čo už sú vo svojom živle, a tých, čo stoja opodiaľ. Nostalgický pocit vzniká práve vďaka náležitému fotografovmu odstupu od snímanej situácie. O niečo neskôr sa však jeho prístup mení – fotograf opúšťa pozíciu nestranného pozorovateľa a priamo sa zapája do hry, ktorú vyvoláva. Sám vytvára situáciu, aby ju fotografoval nie v jednom, ale v sérii záberov.

V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia patril medzi prvých fotografov na Slovensku, ktorí sa rýchlo zbavovali ideologických či iných obmedzení. Zrejme mu pomohlo aj jeho bytostné nastavenie, schopnosť doslovne, nielen metaforicky, sa dívať za oponu, do zákulisia, ale aj pod sukne svojej dobe, nielen ju odhaľovať, ale trochu aj obnažovať.

Text je spracovaný výberom úryvkov z publikácie: HRABUŠICKÝ, A. – VANČO, F. 2020. Anton Šmotlák. Vydavateľstvo Slovart, SNG, Photoport. 140 s.