Korunovačné slávnosti

Pri korunovaní kráľov bol stanovený presný priebeh ceremoniálu schválený korunovačným snemom, bola určená presná trasa, po ktorej sa presúval korunovačný sprievod na miesta jednotlivých fáz korunovačnej slávnosti. Budúci panovník vstupoval do mesta obyčajne tou istou bránou a pohyboval sa  po stopách svojich predchodcov.

Panovník pred korunováciou prichádzal na územie mesta po moste cez Dunaj, ktorý stál na člnoch alebo pontónoch, vítali ho fanfárami a čestnými salvami z diel.  Ubytoval sa na hrade alebo v rezidencii arcibiskupa v meste na dnešnom Primaciálnom námestí.

Obrad korunovácie

Konal sa v Dóme sv. Martina, kam sa budúci panovník dostal z hradu alebo z arcibiskupského paláca na koni či na koči. Do chrámu sa vchádzalo južným vchodom a sprievod s korunovaným kráľom opustil korunovačný dóm severnou bránou. V slávnostne vyzdobenom dóme vítali kráľa cirkevní a svetskí hodnostári. Pre účastníkov korunovačného obradu, ktorý trval niekoľko hodín, sa zriaďovali lóže a stavali stupňovité tribúny priamo v dóme. Korunovačný obrad sa konal v rámci pontifikálnej omše. Uhorskú svätoštefanskú kráľovskú korunu na hlavu nového kráľa položil najvyšší cirkevný hodnostár zastupujúci pápeža, prímas – ostrihomský arcibiskup.

Do pravej ruky dostal kráľ žezlo a do ľavej krajinské jablko. Prítomní po palatínovi trikrát opakovali zvolanie „Vivat Rex!“ Nech žije kráľ! Nasledovala hymna Te Deum a pokračovanie omše. Pri korunovácii kráľovských manželiek uhorskú korunu podržali nad pravým plecom kráľovnej, aby stála po boku svojho manžela a pomáhala niesť bremeno kráľovských povinností. Kráľovské manželky nekorunoval ostrihomský arcibiskup, ale veszprémsky. Pri tomto obrade sa používala na tento účel vyrobená koruna habsburgovcov, nie svätoštefanská a nedostávali ani meč, žezlo a krajinské jablko.

Korunovačný sprievod

Z dómu sa novozvolený panovník vydal s korunovačným sprievodom cez mesto. Na čele sprievodu za krížom kráčali kňazi a za nimi magnáti, ktorí niesli zástavy krajín patriacich k Uhorsku. Cesta z korunovačného chrámu ku kláštoru františkánov bola pokrytá červeným alebo trojfarebným plátnom v uhorských farbách, ktoré si po prechode sprievodu roztrhalo obyvateľstvo mesta na kusy. Cestou do františkánskeho kostola sprievod prešiel po námestí pred radnicou popri fontáne so sochou Maximiliána, prvého uhorského kráľa korunovaného v Prešporku. Sprievod korunovanej Márie Terézie bol jediný, ktorý sa zastavil aj pri mramorovom stĺpe so sochou Panny Márie pred kostolom jezuitov, aby sa kráľovná poklonila svojej patrónke.

Pasovanie rytierov

Vo františkánskom kostole bolo prichystané pódium s baldachýnom, na ktorom stál trón pre kráľa. Z toho miesta kráľ pasoval korunovačným mečom vybraných mužov za rytierov Zlatej ostrohy za verné služby panovníkovi. Rytieri mohli potom nosiť zlaté alebo pozlátené ostrohy, šabľu a konský postroj. Po skončení obradu sprievod s panovníkom na koni (Mária Terézia v koči) prešiel úzkou Bielou uličkou lemovanou budovami s bielymi fasádami.

Slávnostná prísaha

Cez Michalskú bránu cez kamenný most ponad priekopu opustili územie stredovekého mesta a zastavili sa na voľnom priestranstve oproti mestským hradbám, kde bola pripravená drevená tribúna potiahnutá červeným alebo trojfarebným súknom. Tu sa udialo ďalšie významné dejstvo korunovačnej slávnosti, kde panovník skladal korunovačnú prísahu. Kráľ nahlas opakoval text prísahy po ostrihomskom arcibiskupovi. Kráľ sa zaväzoval zachovávať práva a výsady stavov, zachovať rozlohu krajiny, prípadne získať nové územia alebo oslobodiť obsadené časti kráľovstva. Po zložení prísahy uhorské stavy výkrikmi pozdravovali svojho nového kráľa.  Palatín tri razy za sebou zvolal „Vivat Rex!“ a dav to zopakoval. Miesto sa dlho volalo aj Námestie prísahy (dnes Námestie SNP), kde koncom 17. storočia postavili kláštor rehole milosrdných bratov s kostolom a nemocnicou.

Korunovačný pahorok

Zavŕšenie korunovačnej ceremónie sa  uskutočnilo na nábreží Dunaja (dnešné námestie Ľ. Štúra), kam sa sprievod dostal na koňoch popri mestských hradbách. Pred slávnosťou sem navážali zeminu zo všetkých žúp uhorského kráľovstva a vytvorili  korunovačný kopec. Panovník na koni vyšiel cvalom na kopec a sekol mečom na štyri svetové strany, čím symbolicky prisľúbil ochranu svojmu kráľovstvu pred nepriateľmi zo všetkých svetových strán. Po skončení obradu zneli  fanfáry, bubny, salvy a pridali sa aj delá z hradu.

Novozvoleného kráľa čakala v slávnostnej sieni hradu  alebo v Primaciálnom paláci korunovačná hostina, ale aj ľud v uliciach mesta oslavoval. Počas sprievodu sa rozhadzovali medzi ľudí peniaze a pamätné mince, na ražňoch sa piekli voly a z fontány tieklo víno. Ani zábavy nebolo núdze, odohrávali sa rytierske turnaje a nechýbal ani ohňostroj.

Korunovačné insígnie uhorských kráľov

Pri korunovácii panovníkovi sa odovzdávajú predmety, ktoré symbolizujú kráľovskú moc. V Uhorsku bol kráľ korunovaný svätoštefanskou korunou, počas obradu dostal bohato vyšívaný korunovačný plášť, meč, s ktorým pasoval aj rytierov Zlatej ostrohy, krajinské jablko (pozlátená guľa s dvojramenným krížom) a žezlo (filigránom zdobená rukoväť z pozláteného striebra s guľou z horského krištáľu ozdobenou zlatou konštrukciou s retiazkami).

Korunovácii predchádzalo zasadnutie korunovačného snemu, ktorý volil kráľa. Neskôr svojho nástupcu určil priamo panovník a od roku 1687 uhorský snem uzákonil dedičné právo Habsburgovcov na uhorskú korunu a trón. Kráľom sa mal stať vždy prvorodený syn predchádzajúceho kráľa. Za vlády Karola III. (VI.) rozšírili tento zákon a tak v prípade absencie mužských potomkov mohli korunovať aj dcéry panovníkov.